Spomienky na venček

04.10.2020
Odmalička som mala rada tanec, a tak som sa už s príchodom na gymnázium veľmi tešila na kurz tanečnej, hoci sa začínal až v druhom ročníku. Predpokladala som, že tam bude viac dievčat ako chlapcov, lebo aj v našej triede prevažovali dievčatá, len som dúfala, že to bude viac-menej vyrovnané, keďže som počula, že tanečná škola mieni náš kurz spojiť ešte s ďalšou školou.

Aké bolo však prekvapenie, keď sme prišli na kurz a počet dievčat evidentne prevyšoval počet partnerov opačného pohlavia. Organizátori to jednoznačne nezvládli. S trpkosťou som myslela na tých spolužiakov, ktorí sa neprihlásili. Ignorancia? Ľahostajnosť? Nesmelosť?

Po tom, čo sa ženy mali posadiť na jednú stranu a muži na protiľahlú stranu miestnosti, nasledoval krátky úvod o základných spoločenských pravidlách. Majiteľ školy na to vyzval mužskú časť na pánsku volenku. Sedela som ako na tŕňoch a snažila sa pôsobiť neutrálne a hľadieť priamo pred seba. Tie sekundy boli nekonečné. V tej chvíli som si pomyslela, že muži ani netušia, aké sme niekedy bezbranné, aké je to ťažké čeliť takémuto výberu, a ako často sme v ich moci, keď nás môžu potešiť a vyzvať do tanca, alebo prehliadnuť, a ako veľmi nám zaleží na takýchto maličkostiach.

Po tejto ťažkej chvíli, keď sme boli odkázané na mužské rozhodovanie sa, nás ostalo sedieť viac ako desať dievčat. Takže nemilé precitnutie - nikto nechce so mnou tancovať! Zostať tam takto bez povšimnutia, rozmýšľať nad tým, či nie som dostatočne pekná, zaujímavá, dobre oblečená či rozoberať niečo podobne sebaspochybňujúce, a medzitým sledovať ostatných, ako sa v pároch dobre bavia, nebolo nič príjemné. Bola som z toho sklamaná, pretože nakoniec som musela tancovať so spolužiačkou a učiť sa aj mužské kroky.

Ďalšiu tanečnú som však mala šťastie. Prišiel pre mňa starší atraktívny chlapec z vyššieho kurzu (takže vedel výborne tancovať), ktorý vypomáhal nášmu učiteľovi. Lenže aj toto bolo len také dočasné riešenie. Páry boli už dané, a tak šanca, že si ešte nájdem stáleho tanečného partnera, bola mizivá. Napriek tomu som to nevzdávala ako niektoré moje spolužiačky, a z lásky k tancu som bola rozhodnutá chodiť tam aj naďalej.

Na moje prekvapenie sa ďalší raz situácia otočila. Prišiel pre mňa neznámy chlapec z toho druhého gymnázia. Všimla som si, že predtým tancoval s iným dievčaťom, a tak ma prekvapilo, že sa rozhodol svoju partnerku vymeniť. Úprimne mi jej prišlo ľúto, vyzerala sympaticky. Mala som zmiešané pocity, pretože  som sa zároveň potešila, že si konečne môžem s niekým zatancovať. Navyše, vôbec nevyzeral zle, bol vysoký, tmavovlasý a správal sa milo a galantne. Hneď sa mi aj predstavil – volal sa Martin. A ako bonus ešte aj dobre tancoval!

Nasledujúcu hodinu som tŕpla, či pre mňa príde opäť. Srdce mi prudko búchalo. To, čo sa môže teraz, s odstupom po rokoch, zdať ako smiešne a banálne, bola vtedy pre mňa naozaj dôležitá situácia. Pre pätnásťročné dievča to bola chvíľa, ktorá sa už nezopakuje, šanca, ktorá sa tak skoro nenaskytne. Príležitostí zatancovať si spoločenský tanec bolo veľmi málo – raz ročne sa organizoval na našej škole ples, ktorý väčšinou dopadol tak, že spolužiaci na neho buď nešli, alebo netancovali, alebo sa len opíjali, a tak sme obyčajne boli odkázané na tancovanie na moderné veci v kruhu.

Martin nesklamal, prišiel hneď, ako vyhlásili pánsku volenku. Bola som nadšená. Tak to bolo aj každý ďalší týždeň. Na tanečnú som sa vždy neskutočne tešila, premýšľala som, čo si oblečiem, starostlivo som si umyla vlasy a namaľovala pery. Tie hodiny som bola veľmi šťastná, tanec ma napĺňal radosťou. Niekedy som skĺzla k sneniu a uvažovala som o tom, aké by to bolo skvelé, keby sme pokračovali do vyššieho kurzu, a možno by po čase mohlo medzi nami vzniknúť aj niečo viac. Mala som pocit, že sa mu páčim. Nevypýtal si číslo, internet a maily vtedy neexistovali, ale už len to, že si ma vybral za partnerku spomedzi všetkých ostatných dievčat, mi lichotilo. Navyše, keď sme mali predĺženú (lekcia trvala dve hodiny) a dali nám 10 minút prestávku, pozval ma do miestnej kaviarne.

Kurz sa pomaly chýlil ku koncu, nacvičovali sme už aj mazurku ako otvárací tanec, tak som uvažovala, kedy pred Martinom otvoriť tému o ďalšom kurze. Keďže som bola nesmelá, rozhodla som sa, že to urobím až na záverečnej slávnosti, ktorá sa volala venček, a opýtam, či by nechcel ísť tancovať ďalej...

Na venček som sa patrične nachystala. Bolo treba vyrobiť darčeky pre všetkých partnerov, s ktorými si počas venčekového tanca zatancujem, teda venček, ktorý by si mohol dotyčný pripnúť na sako. V galantérii som kúpila krúžky na záclony, stužky a zopár kvietkov a mašličiek. Potom som krúžky postupne obmotávala stužkami a prišívala mašličky a pripevnila ešte zatváracie špendlíky. Samozrejme, ten najkrajší som mala nachystaný pre Martina. Ako som neskôr zistila, chlapci si veru nedali veľkú námahu – pre dievčatá mali priniesť na krk korále a miesto toho nastrihali nejaký obyčajný záves z drevených korálok.

Veľký deň nadišiel, na venček sme mali pozvať aj svojich rodičov a súrodencov, tak sme šli všetci štyria – moji rodičia, môj brat a ja. Tešila som sa, že im ukážem a predvediem, čo som sa naučila. Otec vzal so sebou aj kameru, nech máme všetko zdokumentované. Obliekla som si čiernu sukňu a čierne body, na ktoré som ešte predtým stihla vyšiť okolo dekoltu biele korálky a trblietavé kamienky, vyzeralo to veľmi pekne, a bola som spokojná.

Keď sme prišli do sály, začala som vyzerať Martina. Nikde som ho nevidela. Najprv som bola pokojná, ani mi nenapadlo, že by neprišiel, ale keď sa začalo oficiálne otvorenie a mali sme všetci spoločne zatancovať mazurku, a on tam ešte stále nebol, začali sa ma chytať obavy. Aby som tam trápne nezostala sedieť, musela som prinútiť brata, aby so mnou išiel do kruhu, hoci on sa ten tanec ani neučil a len sa tam trápil. Keď to utrpenie skončilo, stále som netrpezlivo pozerala, či ešte Martin neprišiel. Nechápala som, čo sa mohlo stať, nikdy na tanečnú nemeškal. A keby nemohol prísť, predsa by bolo čestné a normálne, aby mi o tom vopred povedal a nenechal ma na neho čakať.

Začal venčekový tanec a Martin stále nechodil. To, že chýbal na tomto tanci, mi až tak nevadilo. V podstate to bola len taká mela, počas ktorej hrala hudba a my sme si po pár sekundách navzájom vymieňali partnerov a za tanec sme si dávali venčeky a korálky. Vyhral ten, čo ich mal najviac. Vtedy by som ešte stále veľmi stála o to, keby prišiel aspoň potom. Začalo sa totiž normálne tancovať. A ja, namiesto toho, aby som si mohla s pýchou zatancovať a konečne predviesť rodičom a bratovi, ako tancujem, som tam ostala sedieť. A tak som po celý čas cítila sklamanie a dúfala, že tento hrozný večer sa už čoskoro skončí. Jediný môj tanec bol jive s otcom a valčík s bratom, ostatné tance tancovať nevedeli. Nikto iný pre mňa tancovať za celý večer neprišiel – všetci tancovali len so svojimi partnermi.

Celé to bolo nesmierne ponižujúce, už ani dovtedy som nejako neoplývala sebavedomím a táto epizóda ma ešte viac zdeptala a prinútila myslieť ešte sebakritickejšie, čo mi teda rozhodne nepomohlo ani v najbližších rokoch na strednej. Kamarátke, ktorá vtedy dopadla podobne ako ja, že nemala s kým tancovať, to prišlo tak ľúto, že sa priamo tam na venčeku rozplakala. Vtedy som sa ju pokúšala utešiť, ale obom nám bolo z toho smutno. Pritom aká to bola v podstate banálna epizóda, nepodstatná príhoda, a tak sa nás dokázala dotknúť a zraniť! Cítiť sa v tom mladučkom veku odstrčene a nechcene, keď nikto nejaví záujem, to dokáže citlivé dievča poriadne rozhádzať. Hoci takých chvíľ môže prísť ešte veľa a ešte veľa takých kopancov naozaj aj prišlo. Rôzne rozchody, sklamania, situácie, keď žena zažije nezáujem a nepochopenie, to je súčasť života. Podstatné je uvedomiť si, že ide len o chvíľu, iba o moment, možno o pár dní smútku, alebo o niekoľko preplakaných nocí, čo v kontexte celého života nemusí mať vôbec žiadnu váhu, a neskôr sa to zmení len na vyblednutú spomienku kdesi na spodu mysle.

Dnes, keď sa obzerám späť, je to pre mňa bezvýznamná udalosť. Nikdy sa nedozviem, prečo tam vtedy Martin neprišiel, možno nakoniec ani za to nemohol, mohol byť aj chorý. Ale mohol aspoň po spolužiakovi niečo odkázať, určite by som sa cítila inak. Nič by sa možno nezmenilo, ani keby tam bol – možno by sme mali jeden pekný večer a potom by som bola smutná, že nechce ísť do vyššieho kurzu, a že by sme sa už aj tak nikdy nestretli. Možno by sme tancovali ďalej a možno by sme vychodili ďalšie kurzy. Čo také podstatné by sa v mojom živote zmenilo? Aká je pravdepodobnosť, že by z toho mohlo vzniknúť niečo trvalé? Človek sa nesmie takýmito vecami znechutiť či zneistiť a musí isť ďalej. Aj tak som o pár rokov neskôr začala tancovať salsu a mala som pokročilého tanečníka, s ktorým som sa mohla dosýta vytancovať...

Tá moja spolužiačka, čo bola z toho večera rovnako smutná ako ja, je teraz úspešná právnička, je šťastne vydatá a má dve deti. Ja som taktiež dokončila vysokú školu, vydala som sa a teraz mám štyri pekné deti. zaujímavé je, že práve s niektorými, ktorí sa v ten večer výborne zabávali, by sme v súčastnosti vôbec nemenili. Škoda, že sme to vtedy netušili...

Tagy článku:

Napríklad 'jedálenská stolička' alebo 'dub'